pesnaboj

Kirgizsko Kirgizi, vlastným menom Kyrgyz, po starom Karakirgizovia, patria etnicky do tej istej skupiny ako Kazachovia, ktorých v podstate zahrňovali aj pod svojím názvom až do roku 1924 - to znamená, že do tej doby existoval pre tieto dva národy len jeden názov, a to Kirgizi. Populácie stredoaziatov sa v tejto krajine vyskytovali tak ako v iných oblastiach Strednej Ázie - oddávna, spolu s chrtmi, ktoré sa nazý- vajú tajgan. Pre miestnych psov tu bol voľakedy názov kirgizský vlkodav, ktorého miestni využívali jednak na ochranu stád, ako aj na poľovačkách. Tieto psy boli pomerne vysoké - okolo 80 cm v kohútiku. Začiatkom 30. rokov sa pod názvom kirgizský vlkodav predstavili aj na výstave. V 60. rokoch sa tieto psy postupne vytratili. Niekedy sa do krvi miestnych psov dostala krv iných plemien, a z tých sú najviac spomínané nemecké dogy. Zaujímavejším obdobím pre chov bolo, keď sa do Kirgizska začali dovážať stredoaziati z iných oblastí Strednej Ázie, a to najmä z Turkménska. Z tých známejších to boli čierno-biely strakatý Maš (majiteľ Barikov), ktorého rodičia žili v Turkménsku pri stádach, keď jeho otcom bol Karabaš a matka O Kara. Ďalej to bol tigrovaný pes Sachar (majiteľ Mamadžanov). Dovezený bol aj Eľbars (finalista psích zápasov), Aľva a mnohí ďalší, ktorí mali vplyv na zvýšenú kvalitu stredoaziatov v Kirgizstane. Kirgizi zapájali do svojho chovu tiež psov z Kazachstanu, jeden z tých známejších bol Ričard - kazašský šampión. V rodokmeňoch kirgizských psov sa môžeme stretnúť tiež s vynikajú- com psom afgánskeho pôvodu - Alačom. Z času na čas sa zapájali do chovu psy dovezené z Ruska, ale podľa dostupných informácii veľkým prínosom pre chov neboli. Okrem kynológov vlastniacich Maša, Sachara sa o kvalitu chovu zaslúžili najviac Charitonovci a V. Naumova, ktorá istý čas žila v turkménskom mestečku na brehu Kaspického jazera - v Nebid-Dagu. V. Naumova mala vo svojej chovateľskej stanici psov turkménskej línie Gaplana. Veľmi populárnym psom, a to nielen v Kirgizsku, ale aj ďaleko za hranicami, sa stal výborný zápasník Tibul Chan (majiteľ Ču), ktorý absolvoval množstvo víťazných zápasov, a to aj s omnoho mohutnejšími a väčšími súpermi. O šampióna svojej vlasti sa stretol vo finále so psom, ktorý mal kohútikovú výšku okolo 90 cm, a nedal mu v podstate žiadnu šancu, keď prinútil súpera dať hlas, a stal sa tak šampiónom Kirgizska. Kirgizi a Kazachovia udržiavajú medzi sebou pomerne čulý kontakt a dokonca organizujú spoločné psie zápasnícke turnaje, kde proti sebe súperia. To, či vyhrá družstvo jedno alebo druhé, ani nie je tak dôležité, ako to, že sa stretnú kynológovia - priatelia, ktorí na týchto zápasoch objavia vždy niečo nového, a hlavne tu nachádzajú psy, ktoré sú dostatočne preverené na to, aby ich mohli zapájať do svojho chovu. Stredoaziati v Kirgizsku, tak ako sme to už veľakrát konštatovali, musia v prvom rade plniť dobre svoje pracovné úlohy a mať k tomu zodpovedajúcu povahu, exteriér je druhoradý, i keď kirgizskí chovatelia musia myslieť aj na túto stránku. Z nášho pohľadu a z informácii, ktoré sa k nám dostali prostredníctvom kirgizských chovateľov alebo internetových stránok, sa súčasné psy Kirgizska ničím výnimočným neodlišujú od populácie stredoaziata v iných krajinách Strednej Ázie. Nájdeme tu psy rôzne - kvalitné, i menej kvalitné, ale dôraz na povahu a pracovné schopnosti zostáva, a tým sa zatiaľ miestna populá- cia radí v rámci nášho plemena k tomu lep- šiemu na rozdiel od krajín, kde sa dáva do popredia výlučne exteriér, ktorý navyše nie vždy zodpovedá skutočným požiadavkám pre stredoaziata. Kirgizsko je pomerne chudobná krajina a prepych si tu obyvatelia nemôžu dovoliť - a vlastniť pekného psa, ktorý nespĺňa svoj účel, by prepychom určite bolo. Napriek tomu, že to s našou témou až tak nesúvisí, dovolím si spomienku na jedného vynikajúceho spisovateľa a človeka, ktorý sa v tejto krajine narodil a vo svojich knihách nám priblížil život tunajších ľudí ako i prekrásnu prírodu, a tým je Čingiz Ajtmatov. Pravda, o našich „aziatoch“ sa v knihách veľa nepíše, ale na druhej strane prečítané knihy tohto spisovateľa boli nielen veľkým zážitkom, ale dobre poslúžili na lepšie pochopenie ľudí žijúcich v Strednej Ázii, kde má pôvod náš stredoaziat. Uzbekistan Uzbekovia, vlastným meno Özbek, sa ako národ začali formovať v 11. - 12. storočí. Dnes sú najpočetnejším národom spomedzi stredo- ázijských republík, ktoré boli súčasťou bývalého ZSSR. A nielen to. Ak sme hovorili, že Kirgizsko je chudobná krajina, Uzbekistan je pravým opakom, patrí medzi najbohatšie krajiny regiónu. Podaktorí Uzbeci si tak môžu dovoliť kúpiť naozaj všetko, na čo si zmyslia, a vlastniť najlepšie psy je pre nich celkom bež- né. Vynikajú v tom najmä miestni bohatí prokurátori, u ktorých sa nachádzajú najkvalitnejšie importované psy z celej Strednej Ázie. Nečudo, že u nich skončí nejeden turkménsky alebo afgánsky šampión, o ktorom môže „oby- čajný smrteľník“ len snívať. Mať čo najlepších psov je pre spomínaných ľudí otázkou prestí- že. Nie je však jednoduché ani pre samotných uzbeckých chovateľov získať súhlas majiteľov na krytie týmito kvalitnými jedincami a podarí sa to len zopár šťastlivcom. Pred rokmi sa takto doviezli do Uzbekistanu populárne turkménske psy Čaban a Simba, bratia, ktorých tretí brat - Better, skončil v chovateľskej stanici Kara-Kelle u Gorochovcov. Otec týchto psov, Menek, bol suchej konštitúcie s výbornou povahou, podobne ako matka pomerne silnej kostry - Gonur. G. Fokina píše, že jednými z najlepších psov sa hrdí Nurata, a mnoho kvalitných psov môžeMalý 3 mesačný „uzbek“ bielej farby me stretnúť vo Fyzylbade, Kaškadarynskoj To je matka toho krásneho mladého psa“, znela odpoveď a ruský kynológ zostal prekvapený a zahanbený. Psy v Turkménsku nie sú všetky rovnaké a odlišujú sa tiež podľa oblastí, odkiaľ pochádzajú. Nie sú to však priepastné rozdiely, jedná sa len o isté črty týchto psov, charakteristické pre jednotlivé oblasti. „Čardžouské psy“ sa, napríklad, líšia od „tedženských“ v nepatrných rozdieloch, ale je známe, že psy z oblasti „Čardžou“ sa príliš zápasníckych turnajov nezúčastňujú. V knihe „Sredneaziatskaja ovčarka“, ku ktorej prispeli aj turkménski autori, sa hovorí, že najlepšie psy sú sústredené v oblastiach Tedženu, Kaachky, Serachsa, Mary, Bezmeina. Z každej tejto oblasti pochádzajú psy, ktoré sa stali legendami. Z Tedžena pochádzal Tochmet, z Kaachky Biely a Čierny Jekemen, Akguš, Starý Gaplan, zo Serachsa to bol Hrdzavý Jekemen. Z Mary poznáme Marynského Gaplana a z Bezmeina Gjok Jekemena (Zeleného Jekemena) a psa s menom Kara Kelle. Samozrejme, tých psov bolo ďaleko viac, a tak isto pochádzali aj z iných oblastí. Turkménsko bolo oddávna známe výbornými chovateľmi, a to nielen psov, ale aj koní, oviec, kôz. O kvalite stredoaziatov v tejto krajine netreba pochybovať, ale faktom zostá- va, že mnohé kvalitné jedince boli vyvezené za hranice. Jednou z bohatších krajín Strednej Ázie je Uzbekistan, kde sa tieto psy oddávna chovajú, a práve z Turkménska tu boli dovezené mimoriadne kvalitné psy. Tie sa napriek zákazu vyviezli aj do Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Litvy a ďalších krajín. F. Bolkonuva, ktorá sa spolu s bratmi Kjarizovcami, Nurjagdyevom a ďalšími súčasnými turkménskymi kynológmi zaslúžila o propagá- ciu turkménskych vlkodavov, v poslednom období hovorí, že v súčasnosti kvalita chovu turkménskych psov poklesla. Verme, že ide o prechodný jav, a znovu sa objavia legendy v type Akguša, Kjora, Pelena alebo plejády Jekemenov. Turkménski kynológovia iste spravia pre to všetko, veď po vydaní štandardu usporiadali v roku 2005 v mestečku Dag Dan prvú samostatnú výstavu turkménskych vlkodavov. Jeden z najznámejších uznávaných chovateľov, Rachman Gytykov, ktorý preslávil tieto psy v oblasti Tedžen, čaká svojich nasledovníkov a väčšina milovníkov týchto psov z rôznych kútov sveta pozorne sleduje, ako sa bude Turkménom v napĺňaní chovateľských cieľov dariť, a bude im držať palce!