Kirgizsko
Kirgizi, vlastným menom Kyrgyz, po starom
Karakirgizovia, patria etnicky do tej istej
skupiny ako Kazachovia, ktorých v podstate
zahrňovali aj pod svojím názvom až do roku
1924 - to znamená, že do tej doby existoval
pre tieto dva národy len jeden názov, a to Kirgizi. Populácie stredoaziatov sa v tejto krajine
vyskytovali tak ako v iných oblastiach Strednej
Ázie - oddávna, spolu s chrtmi, ktoré sa nazý-
vajú tajgan. Pre miestnych psov tu bol
voľakedy názov kirgizský vlkodav, ktorého
miestni využívali jednak na ochranu stád, ako
aj na poľovačkách. Tieto psy boli pomerne
vysoké - okolo 80 cm v kohútiku. Začiatkom
30. rokov sa pod názvom kirgizský vlkodav
predstavili aj na výstave. V 60. rokoch sa tieto
psy postupne vytratili. Niekedy sa do krvi
miestnych psov dostala krv iných plemien, a z
tých sú najviac spomínané nemecké dogy.
Zaujímavejším obdobím pre chov bolo, keď
sa do Kirgizska začali dovážať stredoaziati z
iných oblastí Strednej Ázie, a to najmä z Turkménska. Z tých známejších to boli čierno-biely
strakatý Maš (majiteľ Barikov), ktorého rodičia
žili v Turkménsku pri stádach, keď jeho otcom
bol Karabaš a matka O Kara. Ďalej to bol
tigrovaný pes Sachar (majiteľ Mamadžanov).
Dovezený bol aj Eľbars (finalista psích
zápasov), Aľva a mnohí ďalší, ktorí mali vplyv na
zvýšenú kvalitu stredoaziatov v Kirgizstane. Kirgizi zapájali do svojho chovu tiež psov z Kazachstanu, jeden z tých známejších bol Ričard
- kazašský šampión. V rodokmeňoch kirgizských psov sa môžeme stretnúť tiež s vynikajú-
com psom afgánskeho pôvodu - Alačom. Z
času na čas sa zapájali do chovu psy dovezené z Ruska, ale podľa dostupných informácii
veľkým prínosom pre chov neboli. Okrem
kynológov vlastniacich Maša, Sachara sa o
kvalitu chovu zaslúžili najviac Charitonovci a V.
Naumova, ktorá istý čas žila v turkménskom
mestečku na brehu Kaspického jazera - v
Nebid-Dagu. V. Naumova mala vo svojej chovateľskej stanici psov turkménskej línie
Gaplana. Veľmi populárnym psom, a to nielen
v Kirgizsku, ale aj ďaleko za hranicami, sa stal
výborný zápasník Tibul Chan (majiteľ Ču),
ktorý absolvoval množstvo víťazných zápasov,
a to aj s omnoho mohutnejšími a väčšími
súpermi. O šampióna svojej vlasti sa stretol vo
finále so psom, ktorý mal kohútikovú výšku
okolo 90 cm, a nedal mu v podstate žiadnu
šancu, keď prinútil súpera dať hlas, a stal sa
tak šampiónom Kirgizska.
Kirgizi a Kazachovia udržiavajú medzi sebou
pomerne čulý kontakt a dokonca organizujú
spoločné psie zápasnícke turnaje, kde proti
sebe súperia. To, či vyhrá družstvo jedno
alebo druhé, ani nie je tak dôležité, ako to, že
sa stretnú kynológovia - priatelia, ktorí na týchto zápasoch objavia vždy niečo nového, a
hlavne tu nachádzajú psy, ktoré sú dostatočne
preverené na to, aby ich mohli zapájať do svojho chovu. Stredoaziati v Kirgizsku, tak ako
sme to už veľakrát konštatovali, musia v prvom
rade plniť dobre svoje pracovné úlohy a mať k
tomu zodpovedajúcu povahu, exteriér je
druhoradý, i keď kirgizskí chovatelia musia
myslieť aj na túto stránku. Z nášho pohľadu a z
informácii, ktoré sa k nám dostali prostredníctvom kirgizských chovateľov alebo internetových stránok, sa súčasné psy Kirgizska
ničím výnimočným neodlišujú od populácie
stredoaziata v iných krajinách Strednej Ázie.
Nájdeme tu psy rôzne - kvalitné, i menej kvalitné, ale dôraz na povahu a pracovné schopnosti zostáva, a tým sa zatiaľ miestna populá-
cia radí v rámci nášho plemena k tomu lep-
šiemu na rozdiel od krajín, kde sa dáva do
popredia výlučne exteriér, ktorý navyše nie
vždy zodpovedá skutočným požiadavkám pre
stredoaziata. Kirgizsko je pomerne chudobná
krajina a prepych si tu obyvatelia nemôžu
dovoliť - a vlastniť pekného psa, ktorý nespĺňa
svoj účel, by prepychom určite bolo. Napriek
tomu, že to s našou témou až tak nesúvisí,
dovolím si spomienku na jedného vynikajúceho spisovateľa a človeka, ktorý sa v tejto krajine narodil a vo svojich knihách nám priblížil
život tunajších ľudí ako i prekrásnu prírodu, a
tým je Čingiz Ajtmatov. Pravda, o našich „aziatoch“ sa v knihách veľa nepíše, ale na druhej
strane prečítané knihy tohto spisovateľa boli
nielen veľkým zážitkom, ale dobre poslúžili na
lepšie pochopenie ľudí žijúcich v Strednej Ázii,
kde má pôvod náš stredoaziat.
Uzbekistan
Uzbekovia, vlastným meno Özbek, sa ako
národ začali formovať v 11. - 12. storočí. Dnes
sú najpočetnejším národom spomedzi stredo-
ázijských republík, ktoré boli súčasťou bývalého ZSSR. A nielen to. Ak sme hovorili, že Kirgizsko je chudobná krajina, Uzbekistan je
pravým opakom, patrí medzi najbohatšie krajiny regiónu. Podaktorí Uzbeci si tak môžu
dovoliť kúpiť naozaj všetko, na čo si zmyslia, a
vlastniť najlepšie psy je pre nich celkom bež-
né. Vynikajú v tom najmä miestni bohatí
prokurátori, u ktorých sa nachádzajú najkvalitnejšie importované psy z celej Strednej Ázie.
Nečudo, že u nich skončí nejeden turkménsky
alebo afgánsky šampión, o ktorom môže „oby-
čajný smrteľník“ len snívať. Mať čo najlepších
psov je pre spomínaných ľudí otázkou prestí-
že. Nie je však jednoduché ani pre samotných
uzbeckých chovateľov získať súhlas majiteľov
na krytie týmito kvalitnými jedincami a podarí
sa to len zopár šťastlivcom. Pred rokmi sa takto
doviezli do Uzbekistanu populárne turkménske psy Čaban a Simba, bratia, ktorých tretí
brat - Better, skončil v chovateľskej stanici
Kara-Kelle u Gorochovcov. Otec týchto psov,
Menek, bol suchej konštitúcie s výbornou
povahou, podobne ako matka pomerne silnej
kostry - Gonur.
G. Fokina píše, že jednými z najlepších psov
sa hrdí Nurata, a mnoho kvalitných psov môžeMalý 3 mesačný „uzbek“ bielej farby
me stretnúť vo Fyzylbade, Kaškadarynskoj
To je matka toho krásneho mladého psa“,
znela odpoveď a ruský kynológ zostal
prekvapený a zahanbený.
Psy v Turkménsku nie sú všetky rovnaké a
odlišujú sa tiež podľa oblastí, odkiaľ
pochádzajú. Nie sú to však priepastné
rozdiely, jedná sa len o isté črty týchto
psov, charakteristické pre jednotlivé
oblasti. „Čardžouské psy“ sa, napríklad,
líšia od „tedženských“ v nepatrných
rozdieloch, ale je známe, že psy z oblasti
„Čardžou“ sa príliš zápasníckych turnajov
nezúčastňujú.
V knihe „Sredneaziatskaja ovčarka“, ku
ktorej prispeli aj turkménski autori, sa hovorí, že najlepšie psy sú sústredené v
oblastiach Tedženu, Kaachky, Serachsa,
Mary, Bezmeina.
Z každej tejto oblasti pochádzajú psy,
ktoré sa stali legendami. Z Tedžena
pochádzal Tochmet, z Kaachky Biely a
Čierny Jekemen, Akguš, Starý Gaplan, zo
Serachsa to bol Hrdzavý Jekemen. Z
Mary poznáme Marynského Gaplana a z
Bezmeina Gjok Jekemena (Zeleného
Jekemena) a psa s menom Kara Kelle.
Samozrejme, tých psov bolo ďaleko viac,
a tak isto pochádzali aj z iných oblastí.
Turkménsko bolo oddávna známe výbornými chovateľmi, a to nielen psov, ale aj
koní, oviec, kôz. O kvalite stredoaziatov v tejto
krajine netreba pochybovať, ale faktom zostá-
va, že mnohé kvalitné jedince boli vyvezené za
hranice. Jednou z bohatších krajín Strednej
Ázie je Uzbekistan, kde sa tieto psy oddávna
chovajú, a práve z Turkménska tu boli dovezené mimoriadne kvalitné psy. Tie sa napriek
zákazu vyviezli aj do Ruska, Ukrajiny, Bieloruska, Litvy a ďalších krajín.
F. Bolkonuva, ktorá sa spolu s bratmi Kjarizovcami, Nurjagdyevom a ďalšími súčasnými
turkménskymi kynológmi zaslúžila o propagá-
ciu turkménskych vlkodavov, v poslednom
období hovorí, že v súčasnosti kvalita chovu
turkménskych psov poklesla. Verme, že ide o
prechodný jav, a znovu sa objavia legendy v
type Akguša, Kjora, Pelena alebo plejády
Jekemenov. Turkménski kynológovia iste
spravia pre to všetko, veď po vydaní štandardu
usporiadali v roku 2005 v mestečku Dag Dan
prvú samostatnú výstavu turkménskych vlkodavov. Jeden z najznámejších uznávaných
chovateľov, Rachman Gytykov, ktorý preslávil
tieto psy v oblasti Tedžen, čaká svojich nasledovníkov a väčšina milovníkov týchto psov z
rôznych kútov sveta pozorne sleduje, ako sa
bude Turkménom v napĺňaní chovateľských
cieľov dariť, a bude im držať palce!
I help to sell products and services that are not selling well
(Donaldbat, 20. 7. 2023 7:14)